reklama

Ako spoločnosť oberá nadané deti o vedomosti

Spoločnosť neočakáva nadpriemernú inteligenciu. Za očividne nadpriemerne inteligentné dieťa označia dieťa, ktoré je schopné zapadnúť do kolektívu a správať sa „normálne“ – štandardne, hovoriť rozumne a mať múdre názory.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (65)

Ako spoločnosť oberá nadané deti o vedomosti

Spoločnosť neočakáva nadpriemernú inteligenciu. Za očividne nadpriemerne inteligentné dieťa označia dieťa, ktoré je schopné zapadnúť do kolektívu a správať sa „normálne“ – štandardne, hovoriť rozumne a mať múdre názory. Keď bude dieťa vytŕčať z tejto štandardnej skupiny, aj napriek tomu, že bude nadpriemerne inteligentné, sa už nebude javiť pre ostatných nadpriemerne inteligentným, ale skôr divným alebo málo inteligentným. Môže to byť ovplyvnené aj tým, že si ľudia viac všímajú na ľuďoch nedokonalosti ako výnimočnosti. Ak je dieťa napríklad nadpriemerne inteligentné, ale sa nedokáže začleniť do spoločnosti, tak si všímajú len to, že je antisociálne.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nadpriemerne inteligentné dieťa môže mať iné záujmy ako jeho rovesníci, dokonca sa nemusí cítiť v ich spoločnosti dobre, pretože s nimi nemôže diskutovať o témach, ktoré sú stredobodom jeho záujmu. Ak sa o to napriek tomu pokúsi, označia ho za rojka, ktorý nevie, čo chce od života, nestojí nohami pevne na Zemi, pretože sníva a uvažuje o takých veciach, ktoré nikdy v živote nevyužije a ktoré mu nikdy nič nedajú. Nakoniec sa takéto dieťa začne cítiť menejcenné a uvažovať nad tým, či s ním naozaj nie je niečo v poriadku a či je naozaj len rojkom, ktorý sníva a nikdy nič nedosiahne. Premôže ho hlas a názor väčšiny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spôsob vyučovania v školách

Pamätám sa, ako ma odmalička zaujímala matematika alebo astronómia. Chodila som ešte len do základnej školy a neustále túžila po nových vedomostiach. V škole mi nepostačovala hodina matematiky, hodiny boli krátke a učivá príliš zostručnené, s množstvom otázok v pozadí a už vôbec sa neočakávalo ani nevyžadovalo, aby bolo dieťa zvedavé na podrobnosti a detaily preberanej problematiky. Stručne povedané, bola zadaná úloha, bol zadaný vzorec na výpočet úlohy a už bolo potrebné len dosadiť. Bez námahy, bez rozmýšľania. Samozrejme, takýmto spôsobom to zvládla väčšina dobre a v krátkom časovom intervale. Dokonca tí, ktorí mali vypočítanú úlohu aké prví, dostali jednotky alebo červené body za aktivitu na hodine. Nazývam to diskrimináciou tých, ktorí chcú popri riešení príkladov aj rozmýšľať a nie nasledovať už známe inštrukcie. V mysli sa mi vynárali otázky: „Je zadanie úlohy jednoznačné? Má takéto zadanie riešenie? Akým spôsobom sme sa dopracovali k vzorcu? Prečo je vzorec taký aký je? Ako vznikol?“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jednoducho povedané, pre mňa nebolo zaujímavé dostať správny výsledok postupom, ktorý mi „ponúkli na tácke“, pre mňa bol zaujímavý samotný postup, prostredníctvom ktorého sa dopracujem k správnemu výsledku vlastným rozmýšľaním a ktorý pochopím. To je pre mňa úspech. Pretože vedomosti získané počas riešenia a pochopenia úlohy viem ľahko využiť na iné, trochu obmenené zadanie, pretože rozumiem každému jednému kroku v procese riešenia. Pochopiť a naučiť sa to si bude síce vyžadovať viac času, ale takéto vedomosti považujem za kvalitné, pretože ich vieme využiť aj v praxi, nielen pri vypĺňaní testov z matematiky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako ovplyvňujú názory dospelých úspech dieťaťa

Problémom je, že učitelia niekedy neočakávajú, že dieťa chce matematiku pochopiť a vedieť. Mnohí si myslia, že najväčšou motiváciou pre nich je známka – jednotka z matematiky na vysvedčení, aby nepokazili priemernú známku a aby sa dané dieťa mohlo dostať na strednú alebo vysokú školu (česť výnimkám, poznala som aj učiteľov matematiky, ktorí sa snažili motivovať a oboznámiť nás s krásou a zaujímavosťou tohto predmetu, ale žiaľ, boli v menšine). Zrejme vychádzajú z toho, že väčšinu detí naozaj motivuje len dobrá známka a aj to len preto, aby si nepokazili prospech. Matematiku považujú za ťažkú a ktorú nikdy nevyužijú v budúcej práci. To môže byť aj príčinou toho, že väčšina rodičov aj učiteľov naozaj dieťaťu nepriamo alebo aj priamo naznačujú, že je matematika ťažká a menej dôležitá práve tým, že sa k tomuto predmetu stavajú menej prísne a s pochopením namiesto toho, aby dieťaťu ukázali zaujímavosti a krásy matematiky a vysvetlili mu, že usilovnou prácou a venovaním dostatočného času danej problematike, je možné sa dopracovať k nadpriemerným výsledkom.

Pamätám sa, ako som maturovala z matematiky (mimochodom, ani maturita z matematiky nebola povinná, pretože bola považovaná za menej dôležitú. Matematiku bude využívať každý, bez ohľadu na to, či chce alebo nie). Keďže sme nemohli mať dozor učiteľa, ktorý vyučuje matematiku, dostali sme niekoho, kto sa k matematike staval rovnako ako väčšina ľudí – je ťažká a preto ju nemôže každý vedieť a preto ju treba brať za menej dôležitú. Celá praktická maturita prebiehala ako konverzácia na etickej výchove – každý vykrikoval, každý opisoval a radil sa od tých, ktorí sa snažili sústrediť sa a vyriešiť úlohy sami. Bolo nám to dovolené, pretože matematika je ťažká. Pretože matematiku neovláda každý. Pretože matematika nie je dôležitým predmetom a nikdy ju nevyužiješ v práci. Zrejme preto sme mali povinnú matematiku len dvakrát do týždňa aj to len počas prvých troch rokov, v štvrtom ročníku sme si mohli vybrať, či chceme mať matematiku alebo informatiku. Buď nás ukrátili o jedno alebo o druhé. Oba predmety sú v dnešnom svete dôležité a s dobrým uplatnením. Ale my sme si museli vybrať. A to som chodila na obchodnú akadémiu mysliac, že dostanem adekvátne vzdelanie svojim schopnostiam a k môjmu budúcemu povolaniu.

Spomínam si, ako som trpela a cítila, že predmet, ktorý milujem zo všetkých najviac, je pre ostatných odpudivým, nedôležitým a dokonca ani mne, ktorá som chcela poctivo a sama vypracovať testy z praktickej maturity, to nebolo umožnené, pretože ma neustále vyrušovali spolužiaci. Pre mňa nebola motiváciou jednotka na vysvedčení, nebol motiváciou ani správny výsledok. Motiváciou bolo dokázať si, že všetky úlohy vyriešim a riešenie pochopím. Sama, bez pomoci iných. To by som považovala za úspech – svoj úspech. A potom mám kvôli zlému rozhodnutiu učiteľa uvažovať nad tým, či sa nenechať vyrušovať a snažiť sa sústrediť na testy, aby dopadli čo najlepšie s tým, že ma spolužiaci budú považovať za sebeckého egoistu, ktorý im nechce poradiť; alebo poradiť spolužiakom a spoločnými silami napísať testy priemerne. Tým sa úplne môžem vzdať toho, čo som si chcela dokázať – všetky úlohy vyriešiť a pochopiť sama, bez pomoci iných, t. j. cítiť sa byť úspešnou. Dokázať, že na to mám a že sa tomu môžem v živote venovať.

Keď som sa napriek týmto diskrimináciám rozhodla študovať matematiku aj na vysokej škole, stretávala som sa s odmietavým postojom a otázkami typu: „Čo z teba bude? Kde sa zamestnáš? To sa chceš počas celej vysokej venovať matematike? Máš na to vôbec? Matematika je ťažká! Prečo si nevyberieš napr. účtovníctvo alebo ekonómiu, príp. iné ľahšie odbory s lepším uplatnením?!“

Ľudia si viac všímajú nedostatky ako výnimočnosti

Ľudia od Teba očakávajú, aby si bol štandardný, porovnávajú Ťa k štandardným a považujú Ťa za štandardného (ibaže ak sa správaš inak, ako oni a nesprávaš sa „normálne“, tak Ťa začínajú z tej štandardnej skupiny vyraďovať do nižšej triedy, v žiadnom prípade nie do tej vyššej). Ak vytŕčaš alebo chceš vytŕčať zo štandardu, nie je s Tebou niečo v poriadku. Uvažujú: „Buď si namýšľaš, že máš na viac (a ty určite nepatríš medzi tých, ktorí majú na viac) alebo sa snažíš zakryť svoje nedostatky tým, že sa chceš javiť ako ten, kto má na viac“.

Tým, že ľudia neuznajú, že aj Ty môžeš patriť medzi tých, ktorí majú na viac, musíš trpieť, pretože budeš stále ukrátení o vedomosti, ktoré sú pre štandardných nepotrebné, nedôležité a po ktorých Ty priam túžiš, potrebuješ nové výzvy a cítiš nutkanie vyhotoviť niečo užitočné, niečo kreatívne, na čo by si mohol byť hrdý. To Ťa napĺňa, to Ťa robí šťastným.

Som rada, že som nedovolila, aby ma názory väčšiny ovplyvnili. Ľutujem len to, že som mnohokrát cítila, že matematiku ani samotní učitelia nepovažujú za dôležitý predmet a neočakávajú, že niekoho môže matematika nadchnúť, niekto ju môže milovať a neustále túžiť po nových vedomostiach z nej. A uplatnenie má veľmi dobré. To hovorím pre tých, ktorí si mysleli alebo myslia opak.

Prečo nás spoločnosť núti správať sa tak ako sa správa väčšina ľudí? Prečo nemôžeme aj my dostať štúdium zodpovedajúce našej inteligencii, záujmom, nadaniu? Prečo sme ukrátení o vedomosti len preto, že väčšina považuje niektoré predmety (matematika, hudobná výchova, výtvarná výchova) za menej dôležité?

Schválne som vymenovala aj výchovné predmety, pretože sú považované za ešte menej dôležité a menej potrebné ako matematika. Počas celej základnej školy som mala hudobnú výchovu a nikto z učiteľov ma ani raz nepočul spievať, nerozvíjali vo mne niečo, čo ma zaujímalo a na čo som mala právo. Čo v tom prípade, ak sa chce niekto venovať celý život hudbe a učitelia nerozvíjajú jeho nadanie? Má nám právo učiteľ vziať vedomosti, na ktoré máme právo? Tie, ktoré ovplyvňujú našu budúcnosť, naše šťastie? Má právo za nás niekto iný rozhodnúť, čo je pre nás dobré, čo využijeme v budúcnosti a čomu sa v budúcnosti budeme venovať? Prečo je diskriminovaný človek, ktorého zaujímajú menej obľúbené predmety len preto, že väčšina považuje tieto predmety za nepotrebné a nedôležité, bez uplatnenia?

Ako príklad si predstavte 6- alebo 7-ročného malého školáka, ktorý má napr. hudobné nadanie a nevie o tom. Na základnej škole na hudobnej výchove im dáva učiteľ voľno, môžu si robiť, čo chcú, on sa teší, pretože si ešte neuvedomuje následky takéhoto konania učiteľa. V ostatných predmetoch je len priemerný. Keby tento malý žiak dostal patričné vzdelanie a učiteľ by si všimol jeho hudobné nadanie, ktoré by mu pomáhal rozvíjať, mohol by sa z neho stať spevák alebo klavirista. Tým, že mu toto učiteľ odoprie a nevenuje sa mu, zostane len priemerným žiakom, ktorý skončí školu priemerne a nájde si priemernú prácu. Učiteľ ho nepriamo obral o úspech, ktorý mohol v živote dosiahnuť.

Nechajte uplatnenie na nás! Chceme len dostať to, na čo máme právo a to mať základy a môcť rozvíjať naše nadanie aj v matematike, hudobnej výchove, výtvarnej výchove, telesnej výchove rovnako, ako považujete za dôležité rozvíjať naše nadanie a vedomosti zo slovenského jazyka, literatúry, cudzích jazykov, ekonomiky alebo účtovníctva. Pretože to najcennejšie, čo môžeme dieťaťu dať, je vzdelanie. A rovnako, je to aj to najcennejšie, čo mu môžeme vziať a čím mu výrazne ovplyvníme jeho život, jeho šťastie...

Petronela Števková

Petronela Števková

Bloger 
  • Počet článkov:  6
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu